MANES. Synonymum vyšinutej hudobnej schizofrénie. Krátka rekapitulácia: deväťdesiate roky – plazivý blackmetal v tempe toku hustej krvi cez pomaly pulzujúce, temer hibernujúce srdce. Nové tisícročie – „Vilosophe“, krutozof, pár remixov a skvelá správa o tom, ako svet ku koncu prišiel, „How The World Come To An End“. Cesta zatarasená pred samým vyvrcholením, miesto „Be All End All“ koniec spolupráce s Candelight, rozpad kapely a ticho.
Ticho znenazdania prerušené zmŕtvyvstaním, očakávaným ešte menej, než to veľkonočné spred takmer dvoch tisícok rokov. Kruh sa uzavrel. „Solve Et Coagula“ sa oblúkom vracia do roku 1994. Ešte predtým, ako sa poslucháč pentagramom ozdobeného disku (z produkcie na reedície blackmetalových raritiek zameraného gréckeho labelu Kyrck) dostane k záhrobnému remixu dema „Ned I Stillheten“, čaká ho novinka, rovnako prekvapivá ako vydarená.
Titulná skladba je fascinujúcou trianguláciou absolútneho čierneho retra škandinávskej školy a jeho moderných variácií. V akoby dekou zastretom zvuku dominuje monotónny tep bicích, no opraty skladby držia dvaja ctení hostia: Kvarforth zo SHINING reprezentuje fúziu tématicky totálne obskúrneho metalu a jeho progresívnej interpretácie – jeho text v nórčine je ozdobený hlasovými variáciami a úletmi, ktorým sekundujú rozostrená gitara a výrazné klávesy – ich organové registre neznejú gýčovo, priam naopak. Napriek zdanlivej jednoduchosti sa vo finále prelína viacero rovín, končiacich galopom bicích. Ten otvára pole Maleficovi, persóne skrývajúcej sa za entitou XASTHUR. V „americkej“ časti skladby spev ustupuje do pozície ďalšieho z nástrojov, o to viac vyniknú (viac efektívne než efektné) kudrlinky, ktorými skladbu ozdobili samotní MANES, v (šokujúco) tej istej zostave, ktorá nahrala eklektický počin „How The World Came To An End“.
Na ploche štvrťhodiny MANES napĺňajú latinsko-chemický titul „Solve Et Coagula“. Rozpustené ingrediencie koagulujú do celku, ktorý je príjemne staromilský a zároveň absolútne dnešný. Tých pätnásť minút znie lepšie, než ostatné počiny SHINING a XASTHUR, čo nie je najhoršie vysvedčenie.
Hlava MANES, dnes opäť počúvajúca na meno Cernunnus, k „Solve Et Coagula“ pribalila dnešný pohľad na pätnásť rokov staré, už spomínané demo „Ned I Stillheten“. To, čo vyzerá ako nepočúvateľný úlet, je prechádzkou po chodbách zabudnutého ústavu pre duševne chorých. Spomalené tempo a lo-fi „kazetový“ zvuk skladby pretavili do amorfných ambientných textúr, plynúcich odnikiaľ nikam, respektíve z tmy do temna, z ničoty do prázdna. Tým, čo poznajú rekapitulujúcu nahrávku „Under Ein Blodraud Maane“, sem-tam naskočí déjà vu (obzvášť v silným motívom disponujúcej „Dansen Gjennom Skuggeheimen“), ostatní zrejme budú tápať dlhšie – no bez ohľadu na verdikt ide o pokus o iný náhľad na už beztak voľne poňatý základný žáner.
Skrátka MANES sa vrátili s presne tým istým prístupom, ktorý im bol vlastný odjakživa. A zrejme nikto nevie, za ako dlho odletia preč – na svete je už dnes projekt KKOAGULAA, hudobne opäť svetelné roky inde.